Dysortografia

Dysortografia je porucha pravopisu, ktorá sa prejavuje neschopnosťou dieťaťa uplatňovať naučené gramatické pravidlá. Porucha sa netýka celej gramatiky, ale špeciálnych dysortografických javov ako sú napríklad zámena krátkych dlhých samohlások, vynechávanie, pridávanie a zamieňanie slov, slabík alebo hlások. Často sa vyskytuje spolu s dyslexiou a dysgrafiou. Podstatnú úlohu zrejme pri tejto dysfunkcií zohráva skúsenosť a spôsob rozumového spracovávania informácií dieťaťom.

Dysortografik má často poruchy sluchového vnímania alebo rozlišovania. To znamená, že dieťa nepočuje správne to, čo sa mu diktuje, hoci sluch má napriek tomu úplne v poriadku. Často takémuto dieťaťu chýba určitý „cit“ pre jazyk. Má problém prakticky uplatniť naučené pravidlá a poučky. Jeho pracovné tempo je pomalšie, takže často sa stáva, že, podobne ako dysgrafické dieťa, nestíha písať diktované vety a taktiež má poruchy pozornosti, pamäti, myslenia, je impulzívne, hyperaktívne a pod. 

Dieťa s touto poruchou učenia si nevie vybaviť celé slovo v konkrétnom stave bez pomoci, pamätať si ho a udržať si ho v pamäti počas písania. Ak má napísať určité slovo, musí si najprv vybaviť písmenká, z ktorých sa dané slovo skladá, zoradiť si ich podľa poradia a zapamätať si ich, kým ich nenapíše. Musí prekonávať všetky ťažkosti, s ktorými sa stretáva i pri čítaní. Ťažkosti mu robí i to, že mu chýba krátkodobá pamäť, ktorá je dôležitá pri učení. Hoci dieťa dokáže slová správne hláskovať, má problémy preniesť slovo na papier alebo v ňom urobí chyby. Ťažkosti môžu byť zapríčinené poruchami koordinácie alebo poruchou krátkodobej pamäti, pozornosti. Musí totiž dané slovo udržať v pamäti dlhšiu dobu ako pri hláskovaní.

Ťažkosti, ktoré musí dieťa s dyzortografiou prekonávať:

• zámena krátkych a dlhých samohlások, - vynechávanie, pridávanie a zamieňanie písmen, slov, slabík (dy-di, ty-ti, ny-ni) a hlások,
• rozlišovanie sykaviek (s,c,z,š,č,ž), - spájanie alebo trhanie slov,
• nedodržiavanie diakritiky (bodky, čiarky, dĺžne),
• nesprávne umiestňovanie diakritiky,
• nezvládnutie hraníc písma (spájanie slov –predložky so slovami, nerozlišovanie začiatku a konca vety).

Sprievodné javy pri dysortografii:

• absencia krátkodobej pamäte,
• problémy s orientáciou,
• nesprávna výslovnosť,
• porucha pozornosti, pamäte.

Dysortografik v škole

Dieťa s dysortografiou často vynikajúco ovláda gramatické pravidlá (poučky, vybrané slová a pod.), ale pri písaní diktátov či iných textov ich nevie a nedokáže pohotovo okamžite uplatniť. Diktát takéhoto dieťaťa je plný chýb, napríklad nesprávne určené y-i, ý-í v slove a pod. Prepísanie alebo opísanie textu im spôsobuje veľké problémy. Dieťa sa síce snaží napísať text najlepšie ako vie, no jeho snaha je mnohokrát v protiklade s výsledkami, ktoré dosahuje.

Nadmerné písanie diktátov a iných gramatických cvičení má len veľmi slabý efekt. Dieťa iba zbytočne a neprimerane zaťažujú. Písanie diktátov klasickým spôsobom je u dyzortografického dieťaťa nevhodne zvolená forma zisťovania jeho vedomostí. Takéto dieťa musí prekonávať množstvo bariér spojených so špecifickými poruchami učenia (porucha pozornosti, pamäte, atď.) a preto je lepšie voliť iné formy skúšania, ako napríklad ústnu, doplňovanie, testy, rôzne pracovné listy, využívanie fólií alebo špeciálnych počítačových programov.

Platí tu v podstate to isté, čo pri dieťati s dyslexiou a dysgrafiou, pokiaľ pedagóg predsa len píše s takýmto dieťaťom diktát, malo by sa v ňom vyskytovať len to, čo už dieťa má precvičené alebo ho bude len dopĺňať (napríklad dokončenia viet, dopĺňanie slov vo vetách, a pod.). Môže si ho však napísať aj ako domácu úlohu, a pod. Nejde o žiadne zvýhodňovanie žiaka oproti ostatným. Dieťa musí prekonávať množstvo ťažkostí a aj napriek úsiliu a snahe, ktorú vynaloží urobí v diktáte množstvo chýb. Preto i hodnotenie by mala by skôr slovné alebo zaznamenávaním počtu chýb, ako informáciu pre dieťa, aby vedelo, v čom sa zlepšuje a v čom má stále nedostatky. Hodnotenie známkou nie je vhodné, možno iba v tom prípade, ak dieťa napíše diktát správne. V takom prípade ho to môže povzbudiť. Pozitívna motivácia dieťaťa je veľmi dôležitá, preto by aj hodnotenie malo byť v podobnom duchu. Malo by síce dieťaťu ukázať, v čom sú ešte jeho nedostatky, ale zhodnotiť i to, že dieťa sa lepší a v budúcnosti bude dosahovať stále lepšie výsledky. Úspech je niečo, po čom takéto dieťa nesmierne túži.

Dieťa s dysortografiou zväčša lepšie číta ako píše a ľahšie sa u neho odstraňujú nedostatky spojené s čítaním ako s písaním. Dieťa tým, že často zabúda písať dĺžne a čiarky je považované za nepozorné. Príčina však môže byť v nedostatočne rozvinutom sluchovom vnímaní alebo v ťažkostiach pri vnímaní a reprodukcii rytmu. Často môže ísť aj o nesústredenosť alebo uponáhľanosť dieťaťa. Je vhodné, aby dieťa písalo znamienka ihneď ako píše určité slovo, i keď je tým narušená tzv. zásada plynulého písania. Dieťa by si malo zároveň ako píše diktovať nahlas to, čo si píše a malo by sa po sebe naučiť kontrolovať si napísaný text.     

Témy, ktoré sú učiteľom dieťaťu zadávané na spracovanie do určitej úlohy, by mali byť dieťaťu blízke, také pri ktorých dokáže rozvinúť svoju fantáziu. Mali by to byť témy, o ktorých bude dieťa rado a so záujmom rozprávať.

Náprava je podobne ako u dysgrafie postupná a dlhotrvajúca nielen pod vedením skúseného odborníka, ale i pri nesmiernej trpezlivosti rodičov a učiteľov.

Dyslexia

Vývinová dyslexia je špecifická porucha prejavujúca sa neschopnosťou naučiť sa čítať, napriek tomu, že sa dieťaťu dostáva bežného výukového vedenia, má primeranú inteligenciu a sociokultúrnu príležitosť. Je podmienená poruchami v základných poznávacích schopnostiach, pričom tieto poruchy sú často konštitučného pôvodu"- oficiálna definícia, prijatá Svetovou neurologickou federáciou v roku 1968.

Aké je dieťa s dyslexiou?  

Dieťa s dyslexiou i napriek tomu, že je rozumovo dostatočne vyspelé a nemá výraznejšie problémy v ostatných predmetoch, zlyháva v čítaní, a to i napriek podpore a pomoci zo strany rodičov a pedagógov. Dyslexia však môže byť často kombinovaná s vysokou inteligenciou, kreatívnym myslením a umeleckým talentom, prekračujúcim bežný priemer. Preto je dôležité venovať týmto deťom pozornosť ako ľuďom so špeciálnymi potrebami - aby mali príležitosť a možnosť rozvinúť svoje danosti, schopnosti, inteligenciu a talent.

Čítanie samo o sebe je ucelený proces, pri ktorom je potrebná predovšetkým motivácia. Dieťa musí byť schopné zamerať pozornosť na text, sústrediť sa naň, nerozptyľovať sa tým, čo sa okolo neho deje, či inými myšlienkami. Pri čítaní musí zreteľne vidieť tvar písmen, prechádzať po nich zľava do prava a zároveň ich skladať do slov a slová do viet. Sústavu  písmen, ktoré vidí, musí postupne preniesť do mozgu a ich presná pozícia musí zostať na svojom mieste. Znamená to, že pokiaľ je určité slovo otočené hore nohami, nabok a pod., je to stále to isté slovo. Ale napríklad písmeno p sa po otočení mení na d. Mozog to musí vedieť rozoznať spolu s rôznymi typmi písma a ich veľkosťou. A práve s takýmto rozlišovaním má dieťa s dyslexiou problémy.

Najobvyklejšou ťažkosťou je fonologické spracovanie, tzv. fonémová segmentácia. Je to proces, pri ktorom mozog rozkladá neznáme slovo na zvukové zložky. Takéto dieťa má problém rozlúštiť v mozgu kód, ktorým pretransformuje písmená do im zodpovedajúcich hlások. Tieto ťažkosti komplikuje i problém so slovnou pamäťou, kedy dieťa nie je schopné zopakovať práve prečítané slová a taktiež problém s vizuálnym vnímaním, teda spôsobom, akým mozog vníma tvary písmen, ktoré nevie rozoznávať alebo ich chybne interpretuje. Tým by sa dalo vysvetliť, prečo si deti s poruchami učenia často zamieňajú písmená ako napríklad b a d.

Častou komplikáciou je tiež porucha krátkodobej pamäti, ktorá sa prejavuje ťažkosťami pri zapamätávaní si informácií vnímaných zvukom. Krátkodobá pamäť si vyžaduje dlhodobejšie sústredenia pozornosti, ktorú dieťa s poruchou pozornosti nie je schopné udržať. Takéto dieťa veľmi rýchlo zabúda naučené učivo.

Deti s dyslexiou majú často problémy so sústredením sa, impulzívnosťou či udržaním pozornosti, aj preto sa dopúšťajú mnohých základných chýb v učení. Pre nepozornosť a neschopnosť sústrediť sa dieťa nevidí písmenka v slovách správne. Nesprávne si prečíta, prípadne si vôbec nevšimne, písmenká na začiatku a na konci slova, celkové poradie písmen v slove alebo vynecháva písmenká. To isté platí pri celej vete, kedy dieťa môže vynechať kúsok vety, nahradiť neprečítané slová inými slovami, ktoré si samo vymyslí. Takisto ťažkosti má aj pri rozkladaní slov na slabiky a skladanie slabík do slov. 

Dyspraxia

Dyspraxia patrí medzi špecifické poruchy učenia a označuje sa ako vývojová porucha motorickej funkcie. Je to porucha, ktorej hlavnou črtou je postihnutie pohybovej koordinácie. Nedá sa však vysvetliť celkovou retardáciou intelektu alebo špecifickou vrodenou chybou ani získanou nervovou poruchou. Je spojená s určitou neobratnosťou pri vizuálne priestorových úlohách. Problém s koordináciou by mal byť viditeľný už od ranného detstva, veľmi skoro po narodení dieťaťa. Nemalo by ísť o získanú poruchu a nemala by byť ani zapríčinená defektmi zraku alebo sluchu. Špecifická porucha motorickej funkcie je známa tiež aj ako syndróm nešikovného dieťaťa, vývojová porucha koordinácie alebo vývojová dyspraxia.

Dyspraxia je niekedy charakterizovaná aj ako postihnutie alebo nezrelosť organizácie pohybov, ktorá vedie k ťažkostiam v jazyku, reči, vnímaní a myslení. U dieťaťa s dyspraxiou je často zreteľný rodiel medzi pohybovými schopnosťami a vekom. Má problémy osvojiť si komplexné pohybové zručnosti, vývoj hrubej motoriky je oneskorený, pričom následné osvojovanie si jemnej motoriky je pre dieťa veľmi ťažké. Ďalej má problémy v napodobovaní videných pohybov. Tým, že je dieťa takto neobratné, má menší záujem o manuálnu prácu. Je to oblasť, v ktorej sa mu nedarí, preto ju vykonáva nerado. Takéto dieťa má dokonca častejšie i rôzne úrazy, práve vďaka svojej ,,nešikovnosti“.

Dieťa s poruchou koordinácie je často považované za lenivé, lajdácke a oneskorené. Poruchami jemnej motoriky trpí pritom skoro každé desiate dieťa. Takéto dieťa má problémy so zvládnutím základných činností sebaobsluhy, je nemotorné, nedarí sa mu zapájať sa do detských hier. Býva často sociálne izolované. Nevie sa naučiť základné návyky ako jesť samostatne lyžičkou, celkovo má problémy pri stolovaní. Má zníženú schopnosť vykonávať bežné telesné cvičenia, zlú obratnosť, zvýšené telesné napätie, neschopnosť opakovať gestá, slabú pohybovú pamäť. Je nesamostatné a podáva nižší pracovný výkon. Náročné je preň i udržať sa na jednej nohe so zavretými očami. Môže mať problém aj s nepravidelnou a nekoordinovanou chôdzou.

Osobitným typom tejto poruchy je vývinová rečová dyspraxia (tzv. rečová neobratnosť), ktorej príčinou je porucha mozgu v častiach, ktoré plánujú a programujú správne pohyby svalov artikulačných orgánov (pery, jazyk, zuby a ďalšie). Znamená to, že dieťa má oneskorený vývoj reči, hovorí nezrozumiteľne a má zlú výslovnosť hlavne na začiatku slova. Dieťa ťažšie rozumie informáciám prenášaným zmyslami, čo mu sťažuje i znížená koncentrácia, poruchy pozornosti, slabšie vizuálne vnímanie, deficit v priestorovej orientácií. Tie vedú k ťažkostiam vo formulovaní myšlienok, plánovaní akcií, v hľadaní riešenia problému, a pod. Viac ako 50 % detí, ktorým je diagnostikovaná dyspraxia, má poruchy pri osvojovaní reči.

Prejavy dyspraxie

Približne v šiestich rokoch si dieťa začne uvedomovať, že je iné ako jeho vrstovníci. Vidí, že s nimi nedokáže udržať krok, ťažko s nimi nadväzuje komunikáciu, deti ho začínajú odstrkovať a nepovažujú ho za rovnocenného partnera, neberú ho medzi seba. Dieťa môže mať problémy s pravopisom, ale i v športovej oblasti, hlavne pri kolektívnych športoch. Pokiaľ chce dieťa športovať, vhodné je preň napríklad plávanie. Ďalej môže mať ťažkosti naučiť sa skákať a udržať pritom rovnováhu. Nedokáže sa naučiť jazdiť na trojkolke, kolobežke alebo bicykli, môže mať problémy pri loptových hrách. Ťažkosti môže mať i pri kreslení, malovaní, strihaní, nedokáže poskladať puzzle. Je nesústredené, nešikovné pri jedení, pri sebaobsluhe ako napríklad pri zapínaní kombíkov, zaväzovaní šnúrok, obliekaní, čistení zubov, jedení. Takéto dieťa často neobľubuje určité činnosti ako strihanie nechtov, česanie alebo má vyhrady voči niektorým potravinám alebo druhom jedla.

Vo vyššom školskom veku sa tieto ťažkosti, pokiaľ sa neriešia, len prehlbujú. Dieťa nedokáže nadviazať normálny vzťah so svojimi vrstovníkmi a preto inklinuje skôr k mladším deťom. Na ihrisku sa hrá radšej osamote. Hrbí sa v lavici a začína byť agresívne a mať výbuchy zlosti, ktoré sa väčšinou prejavia doma. Dieťa môže celkovo vyzerať veľmi nepokojné a nespokojné, vrtí sa alebo sa stále pohráva s vecami okolo seba. Začne mať problémy pri organizvaní času, pri plánovaní činností. S ťažkosťami si vybavuje informácie, hlavne pokiaľ sa vyžadujú rýchlo. Má problém podať určitý výkon, pokiaľ je v časovom strese. Jeho emočný prejav často zodpovedá nižšiemu veku.

Dieťa s dyspraxiou v období docházky na strednú školu môže mať problémy s ďaľším profesným uplatnením sa. Výber profesnej orientácie je sťažený faktom, že dieťa často nevie ani samo, v akej oblasti je dobré, keďže mu chýba pocit úspechu v určitých činnostiach. Môže mať problém naučiť sa riadiť automobil. Taktiež môže mať veľmi vážne problémy nadviazať priateľstvá a vzťahy, kvôli zníženému sebavedomiu. Nevie rozlíšiť podstatné od nepodstatného. Stále môže mať problémy so sebaobsluhou ako je holenie, strihanie nechtov, pri používaní pomôcok v kuchyni (otvárak, mixér a pod.).

Ťažkosti, ktoré musí dieťa s dyspraxiou prekonávať:

• neschopnosť v školskom veku písať,
• neschopnosť jasne a zrozumiteľne hovoriť,
• pomalé pracovné tempo,
• kresba na nízkej úrovni,
• svalová ochablosť, nepružnosť,
• problém s príjimaním a spracovávaním informácií (ťažkosti pri premyslení čo má byť ako urobené),
• problémy s časovom postupnosťou a následnosťou pohybou pri vykonávaní určitej činnosti,
• najväčšie problémy v škole: pri telesnej výchove, pracovnom vyučovaní a výtvarnej výchove.

Sprievodné javy pri dyspraxií:

• poruchy priestorovej orientácie,
• poruchy pravo-ľavej orientácie,
• problémy so zrakovým a sluchovým vnímaním,
• poruchy pozornosti, pamäti, sústredenia,
• poruchy motoriky,
• hyperaktivita,
• Aspergerov syndróm.

Spôsoby, ako zistiť, či má vaše dieťa dyspraxiu (skúšky zamerané na motoriku):

• hádzanie a chytanie tenisovej loptičky,
• kooordinácia horných a dolných končatín pri pochode na mieste,
• vizuálno-motorická skúška farebným kruhom,
• skúška pravo-ľavej orientácie,
• obkresľovací test,
• napodobenie rytmu,
• vyšetrenie reči.

Porucha správania a príčiny vzniku porúch správania nie sú jednoznačné a neexistuje zhoda v tom, ktorá skutočnosť vyvoláva špecifické poruchy správania. Niektorí odborníci uvádzajú rôzne vplyvy, ktoré majú alebo môžu mať vzťah k poruchám správania. Napríklad genetické vplyvy, oneskorené neurologické dozrievanie, prenatálne a postnatálne poškodenie, vplyv rádioaktivity, niektorých liekov, následky chorôb alebo úrazov a pod. Môže ísť o akékoľvek okolnosti, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú mozgu (teda centrálneho nervového systému) dieťaťa a samozrejme i vplyvu vonkajšieho prostredia.

Príčiny porúch správania však vo všeobecnosti môžeme rozdeliť na vnútorné a vonkajšie činitele, ktoré sa podieľajú na vzniku týchto porúch. Medzi vnútorné činitele môžeme zaradiť osobitosti nervovej sústavy, vrodené vlastnosti, špecifiká procesu dozrievania nervovej sústavy, choroby a úrazy,  ktorých následkom sú poruchy v oblasti emocionálneho vývinu, motoricko- percepčnej oblasti a v rozvoji poznávacích funkcií. Ďalej to môže byť organické poškodenie mozgu, disproporcie vo vývine intelektu a emocionálna labilita. Medzi vonkajšie činitele patria nevhodné sociálne vplyvy zo strany rodinného prostredia, škola, rovesníci, nesprávna a nedostatočná výchova, strata jedného rodiča, rozvod, presťahovanie sa, nepripravenosť rodičov na výchovu detí, alkoholizmus, kriminalita v rodine, partia kamarátov, sociálne vzťahy v triede a pod. Tie sa prejavujú problémami v adaptácii na základe nedostatočne alebo nesprávne utvorených návykov a spôsobilostí (tzv. dificility) a asociálnym až antisociálnym postojom a konaním jedinca.

Príčina ťažkostí s poruchami správania zapríčinená vnútornými činiteľmi zahŕňa určité oslabenie alebo poškodenie nervového systému, čo môže spôsobiť, že vývoj jednotlivých mentálnych funcií je nerovnomerný. Porucha správania sa môže prejaviť ako nepokoj, nesústredenosť, výkyvy v náladách, impulzívnosť, prudkosť v reakciách a pod. V ďalšom prípade má dieťa prejavy, ktoré mu sťažujú učenie a má problémy naučiť sa poriadne písať, čítať, čiže porucha správania je spojená s poruchami učenia. Alebo ide o spojenie predchádzajúcich prípadov, kedy dieťa nielenže má oslabený nervový systém, ale i poruchu mentálnych funkcií. Takéto poruchy správania sťažujú hlavne proces vyučovania, ale s prihliadnutím na individualitu týchto detí sa dá ich vzdelávanie zvládnuť. Správanie dieťaťa sa drobnými odchýlkami odlišuje od klasického normálneho detského správania.

Aké je dieťa s poruchou správania

Dieťa sa začne správať spôsobom, ktorý rodičom začína robiť starosti a problémy. Každé dieťa má obdobia trucovania, keď rodičia dieťa ťažšie zvládajú a komunikácia s ním môže byť narušená alebo veľmi problematická. Je však potrebné zistiť, či ide o prechodný jav, ktorý vekom a psychickým vývojom dieťaťa vymizne alebo či je to trvalý problém, ktorý je potrebné riešiť. Preto, ak rodič nezvláda výchovu svojho dieťaťa alebo sa začína obávať, že ju nebude zvládať, mal by vyhľadať odbornú pomoc a navštíviť pedagogicko-psychologickú poradňu.

Odborná pomoc môže pomôcť nielen dieťaťu, ale i rodičom. Napríklad odbúrať stres, ktorý sa v rodičoch časom hromadí. Psychiatricko-psychologické vyšetrenie pomôže určiť závažnosť poruchy, pomôže stanoviť liečbu a postup pri práci s dieťaťom. Existuje viacero druhov porúch správania, ktoré sa môžu vyskytovať v kombinácií s inými poruchami, ako napríklad s poruchou emócií, hyperaktivitou a pod.

Na vzniku poruchy správania sa podieľajú rôzne vonkajšie i vnútorné činitele. Medzi vnútorné činitele môžu patriť negatívne výchovné vplyvy, vzory a prostredie. K vnútorným činiteľom sa zaraďuje genetická výbava dieťaťa, porucha centrálneho nervového systému, určité dispozície k neurózam. Pokiaľ jeden z rodičov dieťaťa trpí poruchou osobnosti, emócií, pozornosti alebo schizofréniou je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude mať určité dispozície pre rozvoj poruchy správania. Je predpoklad, že porucha môže byť dedičná a vyvolaná podmienkami, v ktorých dieťa žije a vyrastá. Dieťa môže istú formu správania i odpozorovať a následne sa tak správať. Závažnosť poruchy a jej príznaky závisia samozrejme od vzájomnej interakcie vonkajších i vnútorných faktorov. Porucha správania, však môže byť aj následkom ťažkých stresových situácií alebo následkom psychiatrických porúch.

Dieťa s poruchou správania môže mať určité asociálne prejavy. Znamená to, že môže byť voči ostatným ľuďom, ale i zvieratám, agresívne. Dieťa úmyselne ničí majetok druhých ľudí, čo sa môže prejaviť od drobnejších výtržností, rozbíjania skiel na domoch a autách, cez maľovanie a kreslenie graffiti až po úmyselné zakladanie požiarov a priame ohrozovanie života iných ľudí. Takéto dieťa ľahko podľahne úmyslu niečo ukradnúť, nemá zábrany klamať a podvádzať, aby dosiahlo to, čo chce. Zámerne porušuje a nerešpektuje žiadne pravidlá. Dieťa s poruchou správania môže mať problémy i v oblasti citového prežívania. Takéto dieťa je precitlivené, príliš úzkostlivé a rado púta na seba pozornosť.

Porucha správania sa môže prejaviť už i u päťročného dieťaťa. Málokedy sa prvé príznaky objavia po 16. roku. Prejavy poruchy sa menia i postupujúcim vekom a fyzickým vývojom dieťaťa. U menšieho dieťaťa sa porucha prejaví skôr pri menších krádežiach a detských bitkách, horšie prejavy sú už pri dospievajúcej mládeži, kde môže dôjsť k prepadnutiam, krádežiam či znásilneniam. Dieťa s poruchou správania je oveľa náchylnejšie k nezdravému životnému štýlu ako je fajčenie, pitie alkoholu a drogová závislosť. Mnohokrát má takéto dieťa už od útleho veku i zvýšený záujem o sexuálny život a je náchylnejšie k nehodám, ktoré často i samo vyvoláva alebo sa zúčastňuje aktivít, kde hrozí riziko úrazu. Jeho počínanie môže viesť v niektorých prípadoch až k samovražde.

Čím skôr sa porucha u dieťaťa objaví, tým je väčšie riziko vzniku sociálnej poruchy osobnosti u dieťaťa. Má častejšie poruchy nálad, úzkostné stavy alebo podľahne drogám.

Napriek tomu, že sa môže táto porucha javiť ako výsostne chlapčenská záležitosť, nie je tomu tak. Rovnako postihuje chlapcov i dievčatá, líši sa však prejavmi. Kým chlapci sú agresívnejší, majú problémy s disciplínou a ich poruchu viac vidno, pretože sa častejšie zapletú do rôznych stretov, bitiek a hádok, dievčatá skôr inklinujú ku klamstvu, útekom z domu, chodeniu poza školu, môžu sa dostať k drogám a aj prostitúcii.

Rodičom dieťaťa s poruchou správania

Poruchu či narušenie u dieťaťa si zvyčajne všimnú prví rodičia. Je dôležité, aby si daný problém u svojho dieťaťa priznali. Často sa stáva, že niektorí rodičia si handicap svojho dieťaťa nechcú pripustiť, tvária sa pred okolím, že ich dieťa je v poriadku a chyba je niekde inde alebo obviňujú samých seba z určitého zlyhania. Je veľmi dôležité, aby sa s takýmto dieťaťom začalo pracovať čo najskôr. Pokiaľ sa porucha zistí neskoro, keď je dieťa staršie, situácia sa môže výrazne skomplikovať i tým, že budú sklamaní samotní rodičia, lebo dieťa nenaplní ich očakávania.

Rodičia dieťaťa s poruchou správania môžu mať v niektorých prípadoch oprávnenú obavu o svoje dieťa a jeho budúcnosť. Veľmi dobre si uvedomujú, že ich dieťa má vážny problém a jeho, často protispoločenské, správanie bude mať vážne následky. Niektoré prejavy porúch správania sa objavujú i u ostatných detí, neznamená to však, že u neposlušného alebo nedisciplinovaného dieťaťa automaticky ide o poruchu správania. V niektorých prípadoch sa správanie dieťaťa upraví a prejavy poruchy môžu vymiznúť.

Rodičia by si mali zistiť o poruche správania podľa možnosti čo najviac. Nemali by sa spoliehať len na pedagogicko-psychologické poradne, ale zaobstarať si i dostupnú literatúru, poradiť sa s inými rodičmi. Môžu zistiť, že ich dieťa, ktoré trpí špecifickou poruchou správania potrebuje predovšetkým nesmierne podporu zo strany rodičov, ale i učiteľov. Že je to porucha, ktorú nezapríčinili rodičia nesprávnou výchovou svojho dieťaťa, ale že je zapríčinená poruchou v oblasti emočnej, motoricko-percepčnej a nedostatkom v rozvoji poznávacích funkcií. Teda vina nie je ani na strane rodičov, ani na strane dieťaťa. Trpezlivým a tolerantným prístupom môžu naučiť svoje dieťa riešiť problémy hlavou a nie silou.

Prejavy porúch správania:

• agresivita voči ľuďom i zvieratám,
• ničenie majetku (vandalizmus),
• krádež (dôvody: nedostatok materiálnych predmetov, nedostatok lásky zo strany rodičov a učiteľov, pomsta, agresivita),
• podvádzanie, klamstvo (dôvody: strach, získanie úspechu a priateľstva, zapôsobenie na niekoho, získanie určitého statusu, upútanie pozornosti),
• záškoláctvo (dôvody: strach zo skúšky, ťažkosti s učením, strach z učiteľa, odpor ku škole a učeniu),
• úteky (dôležitá príčina úteku: konflikt s rodičmi, strach, túžba po vzrušení a dobrodružstve, snaha vyhnúť sa trestu, vplyv kamarátov a pod.),
• vzdorovitosť,
• nerešpektovanie a porušovanie pravidiel,
• šikanovanie okolia (zastrašovanie),
• vyvolávanie bitiek,
• problémy s disciplínou,
• zvýšená roztržitosť,
• týranie zvierat (krutosť),
• hyperaktivita,
• delikvencia (konflikt so zákonom - krádež, násilnosť, sexuálne delikty, tuláctvo, príživníctvo, atď.) Pri delikvencií je možné dieťa umiestniť do špeciálnych výchovných zariadení.

Sprievodné javy pri poruchách správania:

• hyperkinetická porucha pozornosti,
• porucha koncentrácie,
• porucha učenia,
• porucha aktivity,
• porucha komunikácie,
• poruchy nálad, úzkostné stavy, neistota,
• porucha jemnej a hrubej motoriky,
• nedostatok sebadôvery,
• užívanie drog.

Rozdelenie poruchy správania podľa veku:

• detstvo – poruchy správania a pozornosti, hyperkinetická porucha, ktorá sa vyskytuje zvyčajne v prvých piatich rokoch života. Neschopnosť zotrvať pri jednej činnosti dlhšiu dobu, skákanie z jednej činnosti k druhej, strata pozornosti. Problémy vo vyučovacom procese.
• dospelosť – porucha osobnosti, s hlboko zakorenenými vzorcami správania. Tie sú prezentované ako stereotypná odpoveď na rôzne situácie, nezodpovedajú však bežným spôsobom správania používanými v spoločnosti. Problém zaradiť sa do bežného života.

Dieťa s poruchou správania v škole

Dieťa s poruchou správania môže mať prejavy, ktoré sa nezlučujú so školským poriadkom a jeho správanie môže mať dopad na samotný výkon žiaka, na jeho učebné výsledky a celý priebeh vyučovania. To znamená, že cez vyučovanie vstáva, chodí po triede, je ťažko usmerniteľné. Takéto dieťa sa môže javiť ako nesmierne húževnaté, no jeho sebavedomie je väčšinou veľmi nízke. Môže mať určité nepriateľské a negativistické videnie sveta. Môže pôsobiť dojmom nezáujmu o svoje okolie. Jeho najbližší môžu mať pocit, že dieťa nemá žiadne výčitky svedomia, že je ľahko prelietavé, všetko ho ľahko omrzí, že je až príliš bezstarostné. Taktiež, že sa nedokáže poučiť z vlastných chýb, že nedokáže vyjadriť najmenšiu ľútosť nad svojimi činmi. Takéto dieťa pre svoje správanie nie je obľúbené ani v kolektíve svojich vrstovníkov. Je agresívne na svoje okolie, ktoré môže i istým spôsobom šikanovať.

V procese výchovy a vzdelávania takéhoto žiaka je potrebné rešpektovať jeho osobnosť so všetkými vekovými špecifikami a postupovať individuálne a špecificky podobne ako u žiakov s inými postihmi (mentálnym, poruchou zraku, atď). Jeho študijné výsledky môžu byť na nízkej úrovni. Dokonca sa môže stať, že pre nedostatočné výsledky a nevhodné správanie, bude i vylúčený zo školy. Je však nutné zistiť, či výkony, ktoré sú od dieťaťa v škole požadované, je vôbec schopné dosiahnuť. V nevýhode je napríklad dieťa, ktoré má špecifické poruchy učenia. Dieťa má normálne schopnosti naučiť sa i vôľu a motiváciu, no nedokáže sa sústrediť a udržať pozornosť na hodine. Preto sa môže učiteľom javiť ako nedisciplinované a môžu ho podozrievať z poruchy správania. Veľkou prekážkou, ktorú musí učiteľ prekonávať, je vzdorovitosť u detí s poruchami správania. Vzdorovitosť sa prejavuje najmä medzi tretím až dvanástym rokom. Žiak neakceptuje a odporuje požiadavkám učiteľa alebo vychovávateľa. U menšieho dieťaťa sa vzdor prejavuje krikom a trucovaním. Dieťa nechce robiť to, čo sa od neho požaduje alebo robí to, čo mu bolo výslovne zakázané. Príčinou vzdoru môže byť fakt, že sa od neho požaduje iný prístup, než na aký bolo zvyknuté alebo aký sa naučilo. V takom prípade je vhodné nechať ho, nech si poradí samo. Dieťa môže vzdorovať i zo strachu alebo pokiaľ ho vyrušíme v činnosti, do ktorej je zahĺbené. Vzdorovitými deťmi sú i deti cholerické a melancholické. Okolo dvanásteho roku života sa dieťa odpúta od autority rodičov a odporuje väčšinou všetkému v čom sa autorita prejavuje. Vzdor sa však nikdy nesmieme nepokúšať zlomiť násilím. Dôležité je pristupovať k takémuto dieťaťu v škole individuálne. Zohľadniť špecifickosť jeho potrieb.

Hodnotenie dieťaťa so špecifickými poruchami správania by samozrejme malo zohľadňovať stupeň spostihnutia dieťaťa a jeho schopnosti, ktoré je schopné podať. Pri priebežnom hodnotení dosiahnutých poznatkov je vhodné použiť rôzne formy hodnotenia, okrem slovného, napr. hodnotenie bodmi, percentami, hodnotenie s uvedením počtu chýb a pod. Pri slovnom skúšaní je lepšie žiaka skúšať kratšie a častejšie. To sa týka i písomných skúšok, ktoré by mali byť podelené na kratšie časti, časovo nelimitované. Pri hodnotení správania je vhodnejšie vyzdvihnúť a oceniť dobré správanie ako trestať nežiaduce prejavy v správaní dieťaťa.

Dieťa s poruchou správania v škole: 

• s ťažkosťami plní príkazy učiteľa,
• je nepozorné - ťažko sa sústredí,
• nedokáže sa dlho sústrediť na jednu činnosť,
• neobsedí dlho v lavici,
• mýli sa pri počítaní,
• nevie sa zorientovať pri čítaní v texte,
• má záujem iba o témy jemu blízke,
• stráca veci,
• zabúda pomôcky do školy,
• upútava na seba neprimerane pozornosť,
• vzdoruje z rôznych dôvodov.

Čítajte viac ...poruchy správania